Báječný príhovor za miliardu dolárov na záver večere

Keď sa 12. novembra 1900 zhromaždilo okolo osemdesiat predstaviteľov finančnej smotánky národa v hodovacej sieni Univerzitného klubu na Piatej avenue, aby vzdali česť istému mužovi, nikto z nich neočakával, že sa stane svedkom najvýznamnejšej epizódy v dejinách amerického priemyslu.
Večeru usporiadali J.Edward Simmons a Charles Stewart Smith na počesť Charlesa M.Schwaba, aby tohto tridsaťosem ročného oceliara predstavili spoločnosti východných bankárov na oplátku za pohostinstvo, ktoré im preukazoval počas ich nedávnej návštevy Pittsburghu. Neočakávali však, že toto zhromaždenie roznesie na kopytách. Vlastne ho upozornili, že nafúkaná newyorská spoločnosť asi nebude rečnenie príliš vnímať, a pokiaľ nechce všetkých tých Stillmanov, Harrimanov a Vanderbiltov nudiť, nech sa radšej obmedzí na pätnásť dvadsať minút nezáväzných zdvorilostí, a to že bude stačiť.
     Ani John Pierpont Morgan, sediaci po Schwabovej pravici, ako sa patrilo na jeho majestát, nemal v úmysle za tabuľou zotrvávať príliš dlho. A čo sa tlače a verejnosti týka, celá záležitosť mala pre nich tak nepatrný význam, že sa o nej do novín nasledujúceho dňa nedostal ani riadok.
     A tak sa obaja hostitelia so svojimi význačnými hosťami pomaly prepracovávali obvyklými siedmimi či ôsmimi chodmi. Konverzovalo sa málo, a keď, tak veľmi škrobene. Niekoľko bankérov a maklérov sa so Schwabom, ktorého kariéra kvitla na brehoch Monongahely, už stretlo, ale poznali ho málo. Avšak pred záverom večere im aj finančnému magnátovi Morganovi malo čosi úplne vyraziť dych – malo byť započaté dieťa v hodnote jednej miliardy dolárov, United States Steel Corporation.
     Z historického hľadiska je možno škoda, že predslov Charlieho Schwaba na tejto večeri nebol zaznamenaný.
     Je však pravdepodobné, že šlo o „domácky prostú“ reč, čiastočne nespisovnú ( pretože jemnosťami jazyka sa Schwab nikdy nezaťažoval ),  nabitou epigramami a sršiacou vtipom. Okrem toho však mala elektrizujúci vplyv na nejakých päť miliárd kapitálu predstavovaných účastníkmi večere. Keď bolo po všetkom a zhromaždenie sa z príhovoru ešte nespamätalo, aj keď Schwab hovoril deväťdesiat minút, odviedol si Morgan rečníka do okenného výklenku, kde potom kývajúc nohami z vysokého, nepohodlného sedadla hovorili ešte ďalšiu hodinu.
     Kúzlo Schwabovej osobnosti spôsobilo plnú silu, ale čo bolo dôležitejšie a malo trvalejšiu hodnotu, to bol reálny a jasne formulovaný program ďalšieho rozvoja United States Corporation. Veľa iných sa už snažilo Morgana zainteresovať na vytvorenie oceliarskeho trustu podľa vzoru združenia na výrobu biskvitov, drôtov a obručí, cukru, kaučuku, whisky, nafty a žuvačiek. Vymáhal to od neho John W.Gates, známy hazardér, ale Morgan mu nedôveroval. To isté žiadai mládenci Moorovi, Bill a Jim, burzoví špekulanti, ktorí už dali dohromady trust na zápalky a spoločnosť na výrobu sušienok. Chcel sa o to pričiniť Elbert H.Gary, právnik a známy pokrytec, ale aby zapôsobil, na to bol príliš malá ryba. Až keď Schwabova výrečnosť povzniesla J.P.Morgana do výšin, z nich bol schopný uvidieť praktické výsledky najsmelšieho finančného podniku, aký bol dovtedy vymyslený, prestal tento projekt považovať za šialený výmysel bláznov, ktorí chcú ľahko zarobiť peniaze.
     Finančný magnetizmus, ktorý o generáciu skôr začal priťahovať tisíce malých a niekedy neefektívne riadených spoločností do veľkých, konkurencieschopných združení, bol v oceliarskom svete prakticky uvedený do chodu rukou známeho obchodného piráta Johna W.Gatesa. Gates už sformoval American Steel and Wire Company zo siete malých koncernov a spolu s Morganom založili Federal Steel Company.
     Avšak vedľa gigantického vertikálneho trustu Andrewa Carnegieho, trustu, ktorý vlastnilo a riadilo päťdesiattri partenrov, boli tieto ostatné združenia celkom zanedbateľné. Mohli sa združovať podľa ľubovôle, ale Carnegieho organizáciu nemohli ani za mak ohroziť a Morgan to vedel.
     Výstredný starý Škót to vedel tiež. Z veľkolepých výšin zámku Skibo pozeral najskôr pobavene a potom rozmrzelo na pokusy Morganových menších spoločností pytliačiť v jeho revíre. Keď tieto pokusy začali byť až príliš smelé, Carnegieho blahosklonnosť sa zmenila na zlosť a pomstychtivosť. Rozhodol sa duplikovať všetky továrne, ktoré boli v rukách jeho súperov. Doteraz ho drôty, trubky, obruče ani plechy nezaujímali. Naopak sa uspokojoval s tým, že takýmto spoločnostiam predával surovú oceľ a spracovanie do potrebného tvaru ponechával na nich. Teraz sa chystal svojich nepriateľov s pomocou Schwaba ako svojho hlavného a schopného zástupcu pritlačiť k múru.
     Takže to, o čo v reči Charlesa M.Schwaba šlo, riešilo Morganov problém združenia. Trust bez Carnegieho – giganta vyčnievajúceho nad všetkými – by nebol žiadnym trustom, bol by hrozienkovým koláčom bez hrozienok, ako napísal jeden spisovateľ.       
     Nie je pochýb, že Schwab vo svojej reči ten večer 12.decembra 1900 dospel k záveru, aj keď to neformuloval kategoricky, že by rozsiahly Carnegieho podnik mal prejsť pod Morganovu správu. Hovoril o budúcnosti ocele vo svete, o reorganizácii, ktorá by priniesla zvýšenie efektívnosti, špecializáciu, zrušenie stratových závodov a sústredenie úsilia na výnosné podniky, úspory v doprave rudy, v riadiacich a administratívnych zložkách, ovládnutie zahraničného trhu.
     Nielen to, vysvetlil prítomným pirátom, v čom sa vo svojom každodennom pirátstve dopúšťajú chýb. Naznačil, že ich zámerom bolo vytvárať monopoly, zvyšovať ceny a vyplácať si tučné podiely zo zisku. Schwab tento systém jednoznačne zavrhol. Krátkozrakosť takejto politiky, povedal svojim poslucháčom, spočíva v tom, že v epoche, kedy všetko volá po expanzii, trh len spútava. Argumentoval tým, že zníženie cien ocele by viedlo k vytvoreniu neustále sa rozširujúceho trhu, oceľ by nachádzala ďalšie a ďalšie možnosti využitia a zakrátko by takýto trust ovládol značnú časť svetového obchodu. Schwab bol skutočným apoštolom modernej veľkovýroby, aj keď si to sám ani neuvedomoval.
     Tak skončila večera v Univerzitnom klube. Morgan sa odobral domov, aby premýšľal o Schwabových ružových snoch. Schwab odišiel späť do Pittsburghu, aby riadil Carnegieho oceliarsky podnik, zatiaľ čo Gary spolu s ostatnými sa vrátili ku svojim burzovým telegrafom a napäto očakávali veci nastávajúce.
     Nedali na seba dlho čakať. Trvalo týždeň, než Morgan strávil sústo poznania, ktoré mu naservíroval Schwab. Keď sa uistil, že z toho nevyplynú žiadne finančné komplikácie, poslal pre Schwaba – a uvidel mladého muža akosi ostýchavého. Schwab nadhodil, že by sa to Carnegiemu nemuselo páčiť, keby zistil, že prezident jeho trustu flirtuje s vládcom Wall Streetu, kam sa Carnegie nikdy nehrnul. John W.Gates potom ako prostredník navrhol, že keby sa Schwab „akoby náhodou“ objavil  v hoteli Bellevue vo Philadelphii, mohol by sa tam „náhodou“ objaviť aj J.P.Morgan. Avšak keď tam Schwab prišiel, Morgan bohužiaľ ochorel a ležal doma v New Yorku, a tak Schwabovi neostávalo nič len vyhovieť naliehavému pozvaniu staršieho muža a vypraviť sa za ním. Konečne sa ocitol vo dverách finančníkovej knihovne.
     Istí hostorikovia ekonomie šíria fámu, že celú drámu od začiatku do konca zinscenoval Andrew Carnegie – že večera na Schwabovu počesť, veľký večerný príhovor a nasledujúci rozhovor Schwaba a finančného magnáta Morgana v tú nedeľnú noc – to všetko že naaranžoval prefíkaný Škót. Ale pravý opak je skutočnosťou. Keď bol Schwab vyzvaný, aby túto záležitosť dotiahol do zdravého konca, sotva mohol vedieť, či bude „malý šéf“, ako Andrewa volali, vôbec chcieť počuť o tom, aby svoj trust predal, obzvlášť skupine mužov, v ktorých rozhodne nevidel žiadnych svätcov. Ale Schwab vzal so sebou na jednanie šesť zväzkov popísaných elegantne vykrúženými číslami, ktoré podľa jeho mienenia predstavovali fyzickú hodnotu a potenciálnu výrobnú kapacitu každej oceliarskej spoločnosti, v ktorej videl nevyhnutnú hviezdu nových oceliarskych nebies.
     Štyria muži nad týmito číslami strávili celú noc. Všetko riadil samozrejme Morgan, neochvejne presvedčený o božskom práve peňazí. Ďalej tu bol jeho aristokratický partner Robert Bacon, učenec a gentleman. Tretí bol John W.Gates, ktorým síce Morgan opovrhoval, ale používal ho ako nástroj. Štvrtý bol Schwab, ktorý o výrobe a predaji ocele vedel viac než celé tímy dohromady. Nikto ani v najmenšom nepochyboval o údajoch, ktoré im mladý Pittsburčan predložil. Ak povedal, že spoločnosť má takúto a takúto hodnotu, potom to bolo presne toľko a o nič viac. Trval tiež na tom, aby do združenia boli zahrnuté iba ním vytipované koncerny. Plánoval korporáciu, v ktorej nesmie byť nič zdvojené, ani pre uspokojenie chamtivosti jeho priateľov, ktorí chceli starosti svojich spoločností zložiť na Morganove široké plecia.
     Keď sa rozvidnelo, Morgan vstal a narovnal si chrbát. Zostávala iba jediná otázka.
     „Myslíte, že dokážete presvedčiť Andrewa Carnegieho, aby predal?“ spýtal sa.
     „Môžem to skúsiť“, povedal Schwab.
     „Keď ho presvedčíte, pôjdem do toho,“ povedal Morgan.
     Až doteraz to vychádzalo. Ale predá Carnegie? Koľko bude požadovať? (Schwabov odhad bol 320 miliónov dolárov). V čom bude chcieť zaplatiť? V obyčajných akciách alebo preferenčných úpisoch? V obligáciách? V hotovosti? Nikto nemôže dať dohromady jednu tretinu miliardy dolárov v hotovosti.
     V januári, keď mrzlo len tak prašťalo, hrali Carnegie a Schwab na hrisku St.Andrews vo Westchestere golf. Andrew bol zabalený do svetrov, aby nenachladol. Charlie sa ho svojimi rečami snažil udržať v dobrej nálade. O chystanom obchode však nepadla ani zmienka, dokiaľ sa obaja neusadili v neďalekej útulnej a vykúrenej Carnegieho chate. Potom s tou presvedčivosťou, ktorá v Univerzitnom klube počarovala osemdesiatim milionárom, začal Schwab maľovať žiarivé vyhliadky na príjemný odpočinok a nespočetné milióny, ktoré uspokoja spoločenské potreby starého pána. Carnegie kapituloval, napísal na kúsok papiera cifru, podal ho Schwabovi a povedal: „Dobre, za túto sumu to predáme“.
     Čiastka činila 400 miliónov dolárov a brala za základ 320 miliónov, ku ktorým dospel Schwab, plus 80 miliónov predstavujúcich zvýšenie hodnoty základného kapitálu za posledné dva roky.
     Neskôr na palube zaoceánskeho parníka sa Škót posťažoval Morganovi: „Mal som si povedať o sto miliónov dolárov viac.“
     „Keby ste si o ne povedali, boli by ste ich dostali“ utešil ho Morgan.
     Bol z toho samozrejme poprask. Britský dopisovateľ telegrafoval, že oceliarsky svet „ohrozuje“ gigantické združenie. Rektor Hadley z Yaleovej univerzity prehlásil, že pokiaľ právomoc trustu nebude regulovaná, dá sa očakávať, že budúcej dvadsaťpäťke zasadne vo Washingtone na trón „cisár pán“. Ale schopný burzový manipulátor Keene sa pustil do diela a vnútil nové akcie verejnosti tak energicky, že celá prirážka – podľa niektorých odhadov takmer 600 miliónov dolárov – bola v okamihu absorbovaná. A tak Carnegie mal svoje milióny, Morganov syndikát za všetku svoju „námahu“ utŕžil 62 miliónov dolárov a „mládenci“ od Gatesa po Garyho dostali svoj podiel.